No povedzte, kto ešte nepozná pocit, keď v našom bruchu bojuje snáď tisíc motýľov, ktoré akoby v nás neustále spali, ale zobudia sa len v tých výnimočných chvíľach?
Na tieto tzv. „neviditeľné motýle“ ešte nikdy nikto nevytvoril vzorec ani návod ako ich zobudiť, alebo v opačnom prípade utíšiť. Nikto ich ešte nevidel, nepočul, nechytil .. a predsa ich už každý cítil. Už každému na minútku ukradli dych. Sú začiatkom niečoho, čo každý hľadá, ale pritom to nikdy nestratil. Sú začiatkom magického slova láska. Pod týmto slovom si každý predstaví niečo iné. Jeden si myslí, že láska je len večnou témou piesní a básní, ale druhý ju však považuje za niečo oveľa hlbšie, krajšie a vždy iné. Je pravda, že téma láska sa stala vďačnou na texty piesní, poínt básní, na inšpirácie maliarov ... Ľudia sú ochotní počúvať hoci aj všetky piesne s rovnakou podstatou, sú ochotní čítať básne s rovnakým koncom a vždy ich to rovnako dojme. Podľa mňa, keby každý umelec lásku zovšednil, ba priam by z nej urobil najgýčovejší gýč, aj tak by sa ľudí rovnako dotkla, rovnako by rozmýšľali o svojom hľadaní ničoho nestrateného, ako keby ju prežívali po prvý krát. Ľudia čoraz viac prežívajú lásku v televízii, plačú nad krásnym textom piesne, ktorú už poznajú naspamäť a zasnene dúfajú nad osudom knihy, ktorú im poradil knihovník z oddelenia románov. Občas mám pocit, akoby si niektorí už nechceli spomenúť na pocit „neviditeľných motýľov“, akoby ich city splývali s citmi druhých. Častejšie sa zamieňa veta „páčiš sa mi“ za „milujem ťa“, ale hlavné predsa je, že človeku ukážeme, že k nemu niečo cítime. Dôkazom lásky sa stávajú malé listové obáločky, ktoré blikajú večer v rohu displeja mobilu. Dokonca aj obyčajné prezvonenie od človeka, ktorého milujeme má obrovskú cenu.
Je neuveriteľné ako len spomienka dokáže zobudiť „neviditeľných motýľov“ a akou dokáže byť láska čitateľnou a pritom tak strašne tajomnou.
A čo je podľa mňa láska? No predsa, keď dostanete to najväčšie perníkové srdiečko aké na jarmoku mali.
Komentáre